Chcem, chcem, chcem!

Autor: Gabriel Kuba | 10.12.2019 o 22:41 | (upravené 11.12.2019 o 14:26) Karma článku: 1,98 | Prečítané:  673x

Krátke zamyslenie sa nad prejavom Petra Pellegriniho na 20. sneme strany Smer SD, s vybranými citátmi pre tých, ktorí sa pozeraniu tej 35-minútovej parády ochotne vyhnú.

Toľko “chcem” som už dávno nepočul, minimálne od dospelého. No, predseda vlády nám ich na ostatnom smeráckom sneme venoval za plný košiar. Týkali sa podpory rodín, sociálne spravodlivého Slovenska, dostatku práce a ochrany životného prostredia, blá-blá-blá – poznáte tie kvetnaté reči. Aká škoda, že – ako všetci vieme – na tom, čo chce on, len málo záleží. A úprimne dodávam: žiaľ. Lebo pozitívne zmeny v aktuálne stále najsilnejšej parlamentnej strane by boli viac než vítané. Avšak Pellegrini je v Smere a vláde – ako sme toľkokrát mohli vidieť - len o málo viac ako usmievavou tvárou, ktorá akoby patrila niekomu bez pamäti, kto ani jamkou nezatrasie, keď má hrdo a na plné ústa ZAKLAMAŤ, že „my nie sme zopár nezdravo ambicióznych ľudí, ktorí o skutočnom živote na Slovensku nemajú ani potuchy, nie sme ani deštruktívna skupinka, ktorá ... mení kabáty podľa aktuálnych preferencií...“.

Ale pozor, to nie je všetko: „My všetci sme jedna poctivá strana, ktorá vždy išla za svojím cieľom, a to urobiť zo Slovenska sociálne spravodlivý štát; strana, ktorá počas celej svojej existencie nebojovala len za niekoľko vyvolených, ale bojovala za človeka, za ľudí, za všetkých dôchodcov, pracujúcich, a za všetky slovenské rodiny. To je naša vizitka a takto to musí aj naďalej zostať.“ – Nehnevajte sa..., ale pri týchto slovách mi naozaj padla sánka. Vám nie? Je samozrejmé, že Smer je veľká strana a nepochybne sa v nej nájde veľa slušných ľudí, robiacich svoju prácu zodpovedne a čestne, no - nepríde Vám toto donebavolajúce klamanie, popieranie, to hranie po všetkých tých škandáloch a tunelovaní národa ako opakované kopanie do píšťaly?

„Vražda..., pokračuje premiér, „vyplavila obrovské emócie a znovu rozdelila Slovensko. Začali sme medzi sebou stavať múry a barikády, začali sme sa kvôli politike hádať v rodinách, na pracoviskách, dokonca i medzi priateľmi...“. Nepočujete aj vy ozvenu milosrdných amnestií ostatného „otca národa“, ktoré tiež nechceli nič iné (!) než udobriť a upokojiť rozorvaný národ?? A presne tak aj Pellegrini by chcel, aby sme prestali riešiť minulosť, aby sme sa upriamili na prítomnosť a nechali všetko vyvodzovanie politickej zodpovednosti na políciu, ktorá si predsa počína tak skvele, no nie?

To súvisí s Pellegriniho troma prioritami, ktoré si stanovil pri preberaní premiérskeho postu: 1. vyšetriť vraždu novinára Kuciaka a jeho snúbenice (vyšetrovací tím predčasne rozpustený), 2. upokojiť emócie v národe (natlačiť nám do hlavy kaleráby o tom, že nepokoj a hrabanie sa v minulosti tvorí len anarchiu a tú predsa nechceme, a koniec koncov, strana má nové logo), a 3. napraviť reputáciu Slovenska, pokrivenú nepokojmi a počínaním predošlého prezidenta po spomenutej vražde. Hm. „Poďme preto diskutovať o týchto témach a ďalších zásadných výzvach pre našu spoločnosť, a prestaňme riešiť vo verejnom priestore len to, kto sa s kým kedy stretol, kto čo komu napísal alebo kto čo komu povedal.“ No, ja neviem. Ono sa totiž zdá, že ak by sa o niektorých veciach nezačalo hovoriť práve v priestore vecí verejných, NIKDY by sa nimi polícia, ani žiadne iné štátne orgány NE-ZA-O-BE-RA-LI. To smejkovi ušlo? Rovnako, ako mu zjavne ušli všetky špinavosti, ktoré sa v smere za tých osemnásť rokov jeho prítomnosti v strane uvarili?

Nebudem sa tváriť, že Pellegrini vo svojej reči nepovedal aj veci povahy jemne sebakritickej a konštruktívnej – napokon, ktorý slávnostný prejav sa bez nich obíde, pravda. Napríklad mu slúži ku cti, že zmienil aj nutnosť, ba až povinnosť robenia aj politicky nepopulárnych opatrení, jedným z ktorých bola naposledy zase raz Smerom stiahnutá reforma nemocníc, čím strana (rozumej: opľutý Fico) zase raz podtrhla vlastnú ministerku, ktorá sa na tom išla zodrať. „To je štátnický prístup: Mať na pamäti v prvom rade prospech vlastnej krajiny, až potom prospech svojej politickej strany, a na záver myslieť sám na seba svoje osobné ambície.“ Aké pekné. Aká škoda, že pre toľkých z ich predných radov iba pretvárka, pod ktorou skrývajú svoje zlodejiny a zneužitia štátnej moci.

Po úspešnom vyriešení vraždy, ktorá pred rokom poznamenala Slovensko, Pellegrini spokojne zhodnocuje, že krajina zostala na ceste demokratického vývoja, no tuná dodáva niečo, čo aspoň mne zaznelo akosi zvláštne... a totiž, že vďaka tomu všetkému „vôľa ľudu sa aj naďalej vyjadruje v ústavných inštitúciách a nie na ulici, ako by to niekto chcel.“

Naozaj je to tak? Naozaj nemusíme do ulíc? Naozaj ústavné inštitúcie hovoria a konajú za nás, malých? Hádam – uvidíme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Silvia Hudáčková

Z prekvapivého víťazstva Zuzany Čaputovej sa nepoučili

Netreba sa hanbiť, ak na prvý raz nie je paritné zastúpenie mužov i žien.


Už ste čítali?