V pokore tvorcu

Autor: Gabriel Kuba | 26.12.2019 o 19:24 | Karma článku: 1,86 | Prečítané:  130x

Inšpirovaný tunajšími blogmi osobnejšieho charakteru sa tentoraz prichádzam pokúsiť vrátiť príjemný podnet k zamysleniu nad sebou samým, aký som ja našiel v blogoch iných. Ide o zamyslenie osobné nad otázkami tvorby a tvorenia. 

-----------

Je jedno čo tvorcu motivuje? Ako dlho nás dokáže motivovať uznanie druhých? Je rozdiel medzi tvorbou podnietenou obdivom sveta – a tvorbou, ktorá vznikla bez neho a bez ohľadu naň? Je rozdiel v kvalite motivácie? Medzi dielom vzniknutom v nádeji na ocenenie, a tým, ktoré vzniklo bez nárokov a očakávaní?

-----------

Nuž, máme tu 2. sviatok vianočný a ja zhodnocujem, že evidentne potrebujem ustanoviť nejakú disciplínu, nájsť si v tomto náhlom mori voľna nejaký projekt, ktorý mi dá zmysel a smerovanie a citeľný pohyb vpred, lebo inak sa za tie zostávajúce dva týždne dovolenky zbláznim.

Aj keď som dnes mal nezvyčajne zaujímavý hudobný nápad, na komponovanie a nahrávanie sa necítim. Prečo? Tuším, že mi chýba motivácia. Faktom totiž je, že svet na moju hudbu zvysoka kašle – hocako dobrá je. A to pôsobí tak trocha demotivujúco.

Taká bola aspoň moja doterajšia skúsenosť so zverejnením mojich skladieb či motívov na webe. A bez vyhliadky na skutočné ocenenie, či až nadšenie ľudí z mojej práce, to všetko akoby strácalo zmysel. Lebo javí sa byť celkom podložená otázka načo skladať hudbu, ktorú nikto nepočúva, pravda?

No je to naozaj tak? Skutočne je nám náš talent daný iba na to, aby sme ním privolávali obdiv a ovácie na svoju adresu? Čosi mi totiž našepkáva, že práve TU je tá deliaca čiara medzi tými, čo žiaria, kým ich nesie vlna chvály (úprimnej či falošnej), počnúc rodičmi a priateľmi, až po na mesiace až roky oddané masy... – a ozajstnými Tvorcami, ktorí už netvoria kvôli jasotu davu a záujmu krásnych žien... ba možno tvoria vyslovene v jeho absencii! – ale ktorí tvoria, lebo je to ich POVINNOSŤ. Lebo je to ich ÚLOHA. Lebo je to ich POSLANIE.

Ja som roky v tvorbe viazol práve z tohto dôvodu. Myslel som si, že celé tie roky čakám na inšpiráciu, ale časom som pochopil, že mi chýbalo UZNANIE AKO MOTÍV... ako HYBNÁ SILA. Mohol som to vybadať potom, keď raz za uhorský rok sa nejaký priateľ vyjadril k mojej práci s úprimným obdivom. Zavše ma to nalialo chuťou do práce a tvorivými nápadmi až po okraj. Samozrejme, vo svojom veku už chápem, že ako neisté dieťa zaneprázdnených rodičov som vykročil do celého ďalšieho života podvyživený a smädný po ozajstnom uznaní a ocenení.

AKO TO teda OBÍSŤ? Teraz, keď viem, aká HRA to vo mne beží?... Nedokážem nájsť motiváciu či motivovať sa sám pre TVORBU, ktorá by mi dala zmysel? BEZ OHĽADU i NÁROKU na POZORNOSŤ PUBLIKA? Začať tvoriť už nie ako pochabé dieťa, zalievané chválou rodičov, ale ako zrelá bytosť – pre Boha, ako by povedali veriaci... Prijať dar schopnosti tvoriť a vziať si z neho zmysel v produkovaní diel, ktoré sú nám (kdesi tam zvnútra) ponúkané – a o úžas druhých sa viac nestarať. Hoci sa aj odhodláme podniknúť ďalšie kroky v utvorení cesty týmto dielam k verejnosti – nech dostanú šancu sa dotýkať duší a sŕdc... No robiť to už bez nádeje – aj beznádeje! – na ohlas... a bez sklamania, ak sa ten nedostaví. V pokore Tvorcu.

(Pre zvedavých na zmienenú hudbu, link tu.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Silvia Hudáčková

Z prekvapivého víťazstva Zuzany Čaputovej sa nepoučili

Netreba sa hanbiť, ak na prvý raz nie je paritné zastúpenie mužov i žien.


Už ste čítali?