"Ja hry nehrám – ja som bol na vojne"

Autor: Gabriel Kuba | 23.1.2020 o 21:35 | (upravené 26.1.2020 o 2:05) Karma článku: 3,57 | Prečítané:  886x

Je hranie počítačových hier „mužská vec“? Alebo sú tieto vlastne čiarou oddeľujúcou „chlapcov“ od „chlapov“? Naozaj bola kedysi (a bola by dnes?) užitočná vojenčina? 

Poklona!... (rozumej zastaraný spôsob úctivého pozdravu)

Keďže však ide o tému, ktorú si môže veľa ľudí vziať osobne a poňať môj postoj nesprávne, dovoľte mi hneď v úvode povedať, že napriek vyzývavému titulu mojím zámerom nie je kohokoľvek (vrátane mňa) vyvyšovať či ponižovať. Aj keď za seba môžem iba úprimne priznať, že tieto hry – či už ide o hry budovateľské, vojenské, či akékoľvek iné (niekoľkokrát som mal možnosť sa im prizrieť) – ma nikdy nedokázali zaujať.

Dokážem rešpektovať, že niekto si pri nich príjemne oddýchne, či sa aj zabaví, no mne to vždy pripadalo ako úplná strata času. Isteže, asi každý z nás si niekedy rád oddýchne aj pasívne, pričom takto strávený čas prirodzene nechápeme ako premrhaný, či už ho využijeme na zdriemnutie si alebo na dobrý film či knihu. Nikdy by som však nedokázal prijať počítačové hry namiesto času venovaného športu alebo čítaniu, písaniu, počúvaniu či skladaniu hudby, alebo (v mojom prípade) hraniu si či cvičeniu na gitare.

Základom mi tu bol vždy ten pohľad, že zo všetkých týchto príkladom uvedených aktivít pre mňa plynie nejaký osoh. Hádam s výnimkou počúvania hudby (ktorého význam snáď nikto nebude spochybňovať) sa tu dá stále ukázať na nejaký konkrétny výstup, ďalší schodík v procese tvorby, sebabudovania, či dosahovania „majstrovstva“.

Oproti tomu dosahovanie „majstrovstva“ v počte prekonaných úrovní v nejakom virtuálnom svete mi prišlo ako niečo diametrálne odlišného... Užitočného ako „cisárove nové šaty“... Ako „vata“, ako NIČ. Ako naprosto zabitý a navždy stratený čas – kým na každý proklamovaný prínos nejakej hry, ako rozvoj kombinačného myslenia či neviem čoho, sa mi po istom bode vždy javilo adekvátnejšie ukázať na knihy a prax.

Taký je skrátka môj názor. A opakujem, že nikomu neberiem ten jeho. Aj tento text som v skutočnosti začal písať vedený prianím vo svojom vnímaní týchto vecí ešte viac postúpiť, a možno k tomu podnietiť aj niekoho ďalšieho. Napokon, na čo sú blogy.

Vo svetle vyššie povedaného hádam teda neprekvapí, že dlho som nemal pochybnosti o tom, že hranie počítačových hier je jednoducho pre deti a nie dospelých mužov (lebo sú to spravidla muži, nie?). Na tých som sa teda (asi ako mnohí iní) díval ako na „geekov“, rozumej počítačových nadšencov, ktorých život akosi zabudol pozadu a oni – napriek pribúdajúcemu veku a zameneniu školy za prácu – sa v tom detstve (obklopenom virtuálnymi svetmi a figúrkami komiksových hrdinov) akosi zabudli.

Kanady

Ešte raz – bez urážky. No keď na facebooku niekedy zazriem jednu z tých starých fotiek, na ktorých vidno chlapcov v maskáčoch a kanadách, ako holými rukami (iba rukami a handrou) stierajú podlahu a priložený text vraví niečo v tom duchu, že presne toto dnešnej mládeži chýba – hej, pomyslím hlavne na tých geekov.

Nie preto, že by som mal o každom, kto nebol na vojne, nižšiu mienku (čo by v dnešnej dobe po zrušení povinnej vojenskej služby bolo tak trošku anachronické, pravda). Náhodou, bola to slušná strata času. Našťastie v mojom prípade „už len rok“. Jeden rok mladosti, zabitý v obklopení vôbec nie elitou národa, počas ktorého sa namiesto rozvíjania zmysluplných schopností pre ďalší život mnohí naučili akurát tak fajčiť a chľastať.

Ak teda odhliadneme od umenia vydrhnúť podlahu a uložiť si skrinku do komínkov – z hľadiska dnešnej doby, ktorá vyžaduje od ľudí o toľko viac než tá predošlá – zostáva na mysli ako jediná hodnota (popri tej troche srandy a nevšedných zážitkov z Absurdistánu) naozaj len tá dávka disciplíny, ktorej sa tam chlapcom (popri iných injekciách) dostalo.

Absurdistán

Naučiť sa prijímať nevyhnutnosť bez ohľadu na vlastné chcenia či nechcenia – a naučiť sa niesť zodpovednosť za (hocako absurdné) úlohy, techniku, či životy kamarátov. Lebo áno, za ten rok hádam každý zažil okamihy, keď šlo do tuhého. Samozrejme, že tým nemyslím vojenský konflikt... Tie nás vďakabohu už dlho obchádzajú. Myslím tým proste chvíle, keď sa okolnosti, ľudia a pravidlá vo svojom náhodnom prekrývaní v jednej hluchej chvíli zamerali zrazu všetky na jedného – a stačilo jedno nesprávne rozhodnutie a následky mohli byť ďalekosiahle.

Preto sa aj hovorievalo, že byť na vojne znamená byť neustále jednou nohou v base. Každú chvíľu sa mohlo niečo „pokakať“. Lebo celé to bolo jedno veľké absurdum a držalo to pokope hádam len zotrvačnosťou. Ďalšie porekadlo, ktoré na vojne platilo (viac než kdekoľvek inde), bolo, že „kaka vždy padá nadol“. (Hádam je jasné, aké slová som nechcel použiť namiesto „pokakať“ a „kaka“.)

Tak či onak – už ako služobne starší vojak som naozaj zažil chlapcov, ktorí po narukovaní boli ešte stále schopní trucovať a dobreže sa o zem nehádzať za to, že dostali nejakú priblblú úlohu. Isteže, ako som už naznačil, niektoré boli absurdné, ale čo na tom, keď tak znel rozkaz? Na takýchto prípadoch sa ukazovalo, že nech je tá vojenčina akokoľvek absurdná, po desaťročia plnila (viac či menej) aj istú edukačnú funkciu. Muž, ktorý absolvoval vojnu, bol pre (hlavne ten mužský) svet, do ktorého sa po nej vracal, vnímaný ako „vyškolený a zacvičený“ v tom, ako funguje systém a hierarchia. Už bol niekým, s kým sa dá rátať. A v neposlednom rade, že už mal dosť času odvyknúť si od maminej sukne, a teda je viac „chlap“. (O predpripravenosti pre prípadné povolanie všetkých záloh k obrane vlasti hádam ani hovoriť netreba.)

Subjektívne – hlavne pre mladších chlapcov, ktorí všetky tie vojenské historky a neuveriteľné zážitky hltali – vojenčina predstavovala aj istý druh „zasvätenia“ či skúšky, ktoré museli absolvovať, ak sa mali stať a cítiť byť plnohodnotnými mužmi. A mladí muži netúžia po ničom viac – než byť uznaní ostatnými mužmi. Až potom prichádzajú na rad dievčatá a ženy, ktoré mužskému svetu napokon aj tak nikdy neporozumejú – tak je? (To hovorím položartom, ok?)

Edukácia a buzerák

Pri niektorých prípadoch si teda človek ozaj mohol povedať, že je ešte šťastie, že tých chalanov vzali na vojnu, pretože tá im dá, čo im mama dať nedokázala. Za vedro disciplíny a zodpovednosti. Chýbajúcu „pevnú ruku“, vedúcu k sebaistote a samostatnosti.

Niežeby všetky mamy nevedeli vychovávať. No medzi chlapmi na vojne človek proste nemá na výber. Musí začať dospievať a fungovať, lebo tam sa s ním už naozaj nikto nepiple. Naopak. Ak má mať družstvo problémy kvôli manierom jedného z nich, tak sa abstraktné pravidlo či príkaz rýchlo premení na objektívne-kolektívnu silu, ktorej sa človek buď podriadi a začne rešpektovať pravidlá, alebo je nadobro vypudený z hry von – do neblahých periférií systému.

A to už je niečo iné než byť samotárom na školskom dvore. Ak vás v bežnom živote dostane vyhýbanie sa povinnostiam na ulicu – na vojne vás dostalo do basy, a v extrémnych prípadoch cez prokurátora až do tej ozajstnej (a nielen oblastnej posádkovej). Ale dobre, nechám už toho mudrovania o vojenčine, a vrátim sa k hrám, ktorými som začal.

Dospelosť a hra

Položme si teda zásadnú otázku: „Hrajú sa iba deti?“ – Samozrejme, že nie. Možno sa hry, ktorým sa radi venujeme, s nami časom menia, no nejaký kontakt s hravou časťou svojej duše človek stále potrebuje – nech už má na občianskom hocikoľko. – Taký aspoň je odborný názor a mne to pripomína Junga, ktorý k tomuto hľadaniu detskej časti našej duše úprimne vyzýval, ba sám sa o to pokúšal, keď v pokročilom veku začal vo voľnom čase stavať hrady na brehu zürišského jazera.

Tento názor nás teda varuje (ako potvrdzuje sedliacky rozum aj klinická prax), že nedá sa fungovať neustále v mode dospeláka, v každej chvíli zodpovedne pracujúceho na svojich cieľoch, ba dokonca cítiaceho výčitku, keď to tak nie je. Naopak – aj tu akoby platil svätý zákon polarity, zákon balansu, podľa ktorého nemôže byť nádych bez výdychu, nemôže byť šťastný dospelý bez šťastného dieťaťa v jeho vnútri.

Naše povinnosti teda priam vyžadujú, aby sme po ich splnení našli čas aj na oddych a hru – nech už má akúkoľvek podobu. A najkrajšie túto potrebu ilustruje skutočnosť, že hra nie je vlastná výlučne svetu človeka – ale môžeme ju vidieť hádam u všetkých (snáď som neprestrelil – nie som biológ) živých bytostí. Mačky, štence, lastovičky, ba ešte aj muchy môžete vidieť starať sa nielen o zaobstaranie obživy a uchovávanie energie, ale aj presne naopak – plnými priehrštiami míňať životnú energiu na hru a (môžeme hádať?) radosť z nej...

Na zamyslenie v tejto súvislosti zostáva hádam už len to, v akej miere nájdeme v prírode hru aj u dospelých jedincov (prípadne ešte do akého veku) a nielen u mláďat, pri ktorých zodpovednosť za zabezpečenie potravy a zaistenie bezpečia nesú ich rodičia len do doby, kým sa týmto schopnostiam nenaučia samy.

Z uvedeného za mňa už hádam vyplýva, že hra – onen neproduktívny čas, keď užívame svoj zaslúžený nadbytok – je podľa všetkého nevyhnutnou súčasťou zdravého a vyváženého života. A ak človek má splnené všetko, čo od neho jeho svet a rodina očakáva, kto mu má čo hovoriť do toho, ako sa najlepšie odreaguje. A či už môžu byť tieto záľuby mužné či nemužné, dospelé či nedospelé – nech si zodpovie každý sám. Hádam sa však zhodneme v tom, že naša mužnosť či chlapčenskosť má popri neodškriepiteľných génoch oveľa viac spoločného s tým, ako a kým sme boli vychovaní, zatiaľ čo naše spôsoby trávenia voľného času sú len ozvenou v tomto priestore.

Game over

Na záver teda už len dodám, že popri všetkých tých otvorených otázkach je nad všetku pochybnosť, že ľudia, ktorí tento zmysel pre hru a onú detskú časť svojej duše stratia, spravidla stratia aj radosť, a všetku šťavu zo svojho života. Vyprahnú a stuhnú v cynické sochy, dívajúce sa na pochabosti druhých už len zhora.

A ak by som mal chvíľu básniť, povedal by som, že je to hádam práve táto naša časť – z ktorej prúdi do všetkých ostatných oblastí nášho života všetka naša radosť, nádej a inšpirácia – v ktorej sa každý po svojom stretávame s Bohom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?