Ideálny poddaný

Autor: Gabriel Kuba | 26.1.2020 o 16:29 | Karma článku: 5,32 | Prečítané:  454x

Čo by ste si pomysleli o niekom, kto by vám v dnešnej dobe povedal, že by si nikdy nedovolil kritizovať vládu SR?

----------------

Pred pár dňami som dostal email. Za iných okolností by som sa o ňom verejne nerozširoval, ale s ohľadom na povahu aj obsah konverzácie, som sa to urobiť rozhodol. Autora emailu nechcem zosmiešniť, ani uraziť.

Pán, ktorý mi napísal, si prečítal niektoré moje tunajšie blogy a bohvie prečo pocítil potrebu mi napísať. Možno moja fotka spolu s tými textami v ňom vyvolala dojem, že by mi mal povedať svoj názor; že možno ma tak dokáže ešte priviesť späť na správnu cestu. Možno chcel iba svoj názor s niekým zdieľať (keďže po novom prístup k diskusiám tu na SME majú iba platiaci). Neviem. Každopádne sme si vymenili zo tri-štyri správy, než sme pochopili, že to viac nemá zmysel.

Ne-kritické myslenie

Nemenovaný kandidát vied ma oslovoval slušne, no nemal problém utrúsiť ani urážku. Moje články, vedome si neberúce pred ústa servítku pri pohľade na výsledky súčasnej vlády, pokladal za „šírenie nenávisti“ a za výtvor niekoho, kto musí mať „IQ hojdacieho koníka“. Aj na to som ešte dokázal reagovať zdvorilo, a stále sa viac upriamovať na otázku kde som mohol vo svojich textoch tak zblúdiť, že som mohol vyvolať takýto dojem. Prešiel som si ich zopár znova a hoci som v nich ozaj nešetril otáznikmi a výkričníkmi – onú nenávisť som tam nevidel. Celý čas je mi jasné, že nepíšem diplomaticky a neutrálne, čo nebol ani môj zámer, ale dôkaz, že niekto mohol zo mňa nadobudnúť tak negatívny dojem, ma nútil sa nad tým všetkým zamyslieť a revidovať.

Úprimne, po tom, čo som venoval niekoľko článkov štipľavej kritike Fica a Pellegriniho – už ma to prestáva baviť stále sa tu čertiť, a tak len hádam, že podobným skľudnením prešli aj iní, keď začínali písať (čo som ja doteraz pravidelnejšie a tobôž pre verejnosť nikdy nerobil). Čiže povedzme, že som dospel k istým prehodnoteniam.

O to väčšie bolo moje sklamanie, keď v zmienenej konverzácii na každú moju odpoveď, odnášajúcu zodpovedne vystavanú argumentáciu a vysvetlenia (že o nenávisti nemôže byť ani reči, iba ak o úprimnom rozhorčení a nesúhlase), prichádzala však stále nová kritika, akoby ju moje odpovede nadobro míňali. Aj s nepatrnými urážkami (v nevysvetlenej súvislosti zaznelo trebárs slovo „podrazák“, či názor, že na vládu „brešem spoza plota“) sa pomaly tiež plnil pohár.

Hurá na panské

No najviac ma prekvapovali priznania ako: „Nikdy by som si nedovolil nadávať na predsedu vlády SR.“ Niežeby som pokladal výslovné nadávanie (obzvlášť vulgárnu smršť, ktorej kópiu z kohosi komentára mi pán poslal ako evidentný dôsledok mojich blogov, a dal ma s ňou na jednu roveň) za samozrejmosť, či k nemu dokonca nabádal. Má byť ale hrubosť a nedostatok úrovne druhých dôvodom, pre ktorý by sme mali všetci ostatní čušať?

Kde dočerta sa v dnešnej dobe vzala táto mentalita, pokorne krčiaca klobúk v predklone, kým páni hodujú? Ako môže kandidát vied byť tak rozprávkovo naivný, že nemá pochybnosť o tom, že všetci vo vláde plnia svoje povinnosti svedomito? Nebodaj sa narodil včera? Azda nežije v tejto spoločnosti a dobe, kde (ako som písal nedávno) už ani nie je treba vedieť čítať, iba sa dívať na to všetko, čo odhaľujú a na nás chrlia médiá? Veď ešte aj človek, ktorý nesleduje správy a nedbá o politiku, na tieto veci najskôr iba mávne rukou, ale nie že by hovoril, že politikom absolútne verí.

Nemám v úmysle nikomu upierať volebné právo, ale v tej chvíli mi naozaj napadlo: „Načo je volebné právo takému človeku?“ – Keď evidentne nie je schopný kritického myslenia, vyhodnocovania toho, čo vidí a počuje (veď načo máme médiá), a následného utvorenia si vlastného názoru. Je schopný iba dôverovať – a to hocikomu, kto je na čele. A pre všetkých okolo, ktorí si dovolia otvoriť ústa na vrchnosť, má len buchnát a šeptanú radu „buď ticho a zaraď sa“. Ale takto predsa žijú ovce, a nie inteligentný človek v modernej skorumpovanej krajine.

Na základe viacerých vecí, ktoré mi tento pán o sebe napísal, ho mám (napriek dojmu, ktorý tieto riadky môžu vyvolávať) v úcte a myslím si, že je v podstate dobrý človek. Možno až príliš.

„Kradol?... Odťať!“

No doba faraónov už skončila. Aj doba feudálov pomazaných klérom je preč. Politici nie sú nedotknuteľní a už vôbec nie svätí. Sú to ľudia z mäsa a kostí ako my, z miest a dedín ako my. A potrebujú dohľad. A potrebujú ho viac než my. A potrebujú tresty, keď nás zradia.

Kiež by sa už blížila doba, keď tresty za spreneveru a podvody budú DONEBAVOLAJÚCO tvrdé. Aby UŽ NIKDY NIKOMU ani na um neprišlo nechať sa korumpovať.

Lebo korupcia ničí nielen našu ekonomiku, nielen naše životné prostredie, nielen dôveru ľudí v spoločnosť a štát a ich chuť a vôľu preň (nielen pre seba) pracovať – ale ničí to všetko aj všade inde, v každej krajine po celej Zemi ľudské sebectvoODVAHA KRADNÚŤ ničí našu planétu... a z tohto pohľadu sa dá povedať iba to, že ľudstvo je šialené – a choré. A keďže apely na dobro v človeku sa potvrdzujú byť po celú históriu ľudstva naivné a márne – vyliečiť ho môžu iba EXEMPLÁRNE TRESTY za zrádzanie záujmu všetkých, za zrádzanie národa, ľudstva a planéty.

Politici a plienky

Slávny americký spisovateľ Mark Twain raz pregnantne napísal, že „politici a plienky potrebujú byť vymieňané často a pre ten istý dôvod“. Pretože sa rýchlo a nevyhnutne zašpinia.

Twain si očividne nerobil ilúzie o prirodzenosti človeka, pre ktorého je tak typické podliehanie pokušeniam privilégií a moci. Celá naša história je popretkávaná týmito zlyhaniami ako tmavou žilkou v tkanive človečenstva – aspoň takého, akým zatiaľ stále je. A preto budem dúfať, že stále nás bude viac takých, ktorí nenechajú politikov bez dozoru – a bez kritiky, či aj výsmechu, ak si to zaslúžia.

(DODATOK: Po dokončení článku ma tento človek napokon prekvapil pekným krokom, keď mi ešte napísal, že napriek názorovým nezhodám ma pokladá za priateľa. Prirodzene som v podobnom duchu odpovedal a povedal si, že po tomto tento článok zverejniť nemôžem. Chutilo to po našom „udobrení“ nekorektne. No keď som sa na to vyspal a prečítal si ho ešte raz, prišlo mi ľúto ho len tak zmazať. Istú hodnotu a otázku hodnú položenia som v ňom videl. Rozhodol som sa teda článok predsa len zverejniť. Môjmu diskutérovi, vďaka ktorému vznikol, som o tom napísal. Nemal s tým problém. „Napíšte čo chcete. Žijeme v slobodnej krajine,“ odpísal.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Nomen omen

Tak dlho sme si mysleli, že to musí byť len zhoda mien, až sa včera ukázalo, že podobnosti idú hlbšie.


Už ste čítali?