Sudcovia škvrnou na duši národa

Autor: Gabriel Kuba | 14.3.2020 o 1:39 | Karma článku: 7,33 | Prečítané:  1306x

Keď začnú dôvodiť, na mysle prítomných sadá hmla. Také je ich odveké pôsobenie. A v tej hmle, s tvárami bez výrazu, smolia dušu národa.

Ich lepkavé čierne paprče dusia hneď v zárodku každý výhonok, každé zvolanie, každú nádej na čistú a jasnú spravodlivosť, zrozumiteľnú aj tým najjednoduchším.

Paragraf je znakom ich chrbtice. Mäkkej a ohybnej veci, nechutnej ako stisk ich pravice, s pohľadom niekam preč, do zeme. Raz z pýchy. Raz z prázdnoty.

Hanba: Stalo sa otáznym byť právnik. Stalo sa pochybným byť sudca.  

A stará garda si ešte stále kryje tie aspikové chrbty, prehýbajúce sa pod váhou obvinení na všetky strany. Dedičstvo po starom bláznovi, čo chcel byť ešte aj prezidentom...

Dôvodia hmlou, veční zákonníci. Každá doba ich má, každá ich potrebuje, lebo každý vodca potrebuje tu a tam čosi zahladiť.

Kiežby mohli v tej našej zahorieť. A skrze jasný plameň a čierny dym zmiznúť z oka, mysle, aj duše, čo tak dlho trávili.

Lebo život potrebuje spravodlivosť. Duša človeka ju potrebuje k svojmu zdravému a vyváženému rastu ako ryba čistú vodu. Žiť v spravodlivej krajine. V krajine, kde platia zákony, a kde za ich porušenie trest stíha bohatých tak ako chudobných. Ten pocit dušu pozdvihuje zo zeme a dáva jej pocit rovnej šance. A dáva jej hrdosť a ušľachtilosť.

Tak spravodlivosť je dušou národa. Je čistinou, na ktorej môžu veci rásť v bezpečnom priestore jasne vyhraneného sveta, ktorý má zmysel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?